Nový život v starom Lisabone

Keď si jediná blonďavá hlava na ulici, keď tvoje pozadie už nie je ”väčšie” , ale len veľmi priemerné, keď okolo seba stále počuješ šušlavú španielčinu, keď ideš ráno do školy na bicykli a musíš brať náhradné tričko, keď ti postaršia pani v autobuse rozdáva komplimenty, vtedy si uvedomíš, že si v Lisabone.

Ráno študenta na ISCTE

Je september, pondelkové (skoré) ráno a kdesi v izbe zasa na plné reproduktory ryčí budík. Po trinástich posunutiach sa snažím sústavným prehováraním do svojej vlastnej duše donútiť zdvihnúť zadok z rozťahovacieho gauča. Zapnem lampičku, keďže vonku ešte svietia hviezdy, a snažím sa držať oči otvorené aspoň tak, aby som si trafila lyžičkou do úst. Na hodinovú cestu do školy na bicykli sa ako každé podobné ráno vôbec necítim, a tak sa už v zhone snažím obliekať. Dúfam pri tom, že som si všetko obliekla správne, že som nezabudla na spodné prádlo, a že som na seba náhodou neobliekla nič z vecí stále sladko spiaceho spolubývajúceho. Veľmi zbežne umyjem zuby, kefu na vlasy hodím do batoha, spomeniem si, že špirálu na oči som už dobre dlho nevidela a relatívne spokojná so svojím výkonom (v takú skorú rannú hodinu) vybieham do tmavej ulice.

Cestou na autobus sa snažím zaostrovať na chodník, starostlivo preskakujem všetky psie hovienka, ktoré sa mi objavujú pod nohami. Dýcham vlhký slaný oceánsky vzduch a snažím sa rýchlou chôdzou konečne zobudiť. Zastávka píše, že mám ešte 4 minúty, tak si zhodím veci na lavičku a dokončujem ranný rituál. Deodorant, voňavka, kefa na vlasy. Babička na zastávke sa na mňa chápavo usmieva. Zlatí ľudia.

Autobus prekvapivo prichádza včas, nastupujem, pípam kartičku a opätujem úsmev a polozachrýpnuté prianie bom dia na dobré ráno ujovi šoférovi. Autobus sa začne hýbať a ja si užívam východ slnka. Kým sa po polhodine cesty dostávam do centra mesta slnko už je vysoko a po tme ani nechyrovať. Vystupujem z autobusu, dvesto metrov nad hlavou mi preletí práve pristávajúce lietadlo a deň sa môže oficiálne začať.

Po príchode do školy mierim rovno do baru a pýtam si take away gallao (portugalská verzia latté) a pastel de nata, prípadne iný z portugalských nekonečne dokonalých, mojej váhe neprosprievajúcich krémových a pudingových koláčov. Potom spokojne vrážam do dverí učebňe. Meškám pať minút, ale som tam prvá.

ISCTE

Je už 8:10 a stále nič. Profesor sedí za stolom, všetkých troch sa spýta ako sme sa vyspali, ospravedlní sa, že nezohnal coffe service ako to minule sľúbil a veľmi pomaly si so znepokojujúco úprimnou trpezlivosťou pripravuje projektor. Dnes sa na ňho usmievam najkrajšie ako viem. V polke textu, o ktorom máme diskutovať, som zaspala. Asi som ho mala začať čítať skôr ako o polnoci (30 strán!). Zrazu vchádza do triedy Táňa a oznamuje mi, že ona sa nedostala ani po tretiu stranu.

Je 8:25 a portugalskí spolužiaci sa objavujú vo dverách. Profesor vstáva, priviera za nimi dvere, s úsmevom ich víta a prehovára na nás plynulou angličtinou s nenásilným južanským prízvukom. Všetko svoje úsilie vkladám do snahy ostať v miestnosti. Po chvíli sa pristihnem pri tom, že ma únava dávno prešla. Pán Rato je taký ten skoro vyhynutý druh univerzitných profesorov. Je nadšený svojou prácou, profesionál v oblasti a do témy veľmi úspešne sťahuje aj nás.

Odchádzame z učebne a veľmi ťahavým krokom sa presúvame do druhej budovy. Cestou na ateliér opäť náhodou narazíme na bufet, a zrazu sa ocitáme v triede s ďalšou kávou a tento.som.ešte.nemala.koláčom. Pozerám na seba, na koláč, hovorím si, že za Obžerstvo raz skončím v pekle a kým profesor niečo (asi) vysvetľuje po portugalsky, vychutnávam si druhé raňajky. Alebo žeby tretie? Od zajtra už nejem.

Pán architekt prichádza k našej lavici, pýta sa čo sme spravili na skupinovej práci a hovorím si, že by som to aj ja rada vedela. Potom sa kolega pýta na individuálnu časť a ukazuje prvé skice. Vzniká z toho skupinová debata o spôsobe, ako priviesť  ”obyčajných”  ľudí k láske k industriálnym stavbám, ďalej debata o moteloch z amerických filmov a konštatovanie, že architekti vôbec nie su normálni. Chvalabohu.

Odchádzam z hodiny a snažím sa dookola spracovávať všetky možnosti, ktoré na nás vysypal. Hovorím si, že to bude super ateliér so super učiteľom, a že sa do toho tento víkend už musím poriadne oprieť. Nie ako víkend predtým alebo ten pred ním. Lúčim sa s Táňou, mizne v metre a ja si to už opäť mierim k autobusovej zastávke. Prídem domov, dám si pauzu a začnem pracovať.

[grey_box]
Článok napísala: Miroslava Argalášová
Univerzita: Instituto universitario de Lisboa – Lisabon, Portugalsko
Dĺžka pobytu: zimný semester, 2015
[/grey_box]