Grécko: obaľte si nervy arašidovým maslom

Stála som pred miestnosťou, kde prebiehali konkurzy na zahraničné mobility Erasmus, prof. Gregor sa ma pýtal, či si uvedomujem a viem, aká zlá je situácia v Grécku, čo mi hrozí a koľko nebezpečenstva tam striehne. Ja som odpovedala áno, samozrejme. Bola to najväčšia lož v živote, nevedela som vôbec nič. A to je presne dôvod, prečo ma tento modrobiely štát nikdy neprestane prekvapovať, udivovať a poúčať, ako sa my vlastne máme dobre.

Šumiace more, chutné jedlo, slnko páliace do očí, pamiatky na každom rohu. Vyprahnuté lesy, špinavé chodníky, bezdomovci a prisťahovalci. Promenády s obchodíkmi, rybí trh, taverny, víno, olivy. Hnilé broskyne, šňupací tabak, pach moču, vypĺznuté mačky. Limuzíny plaziace sa okolo vysypaných kontajnerov. Policajti. Heslá a transparenty. Pouličné trhy. Žobráci naťahujúci ruku za vašim banánom a ženy, čo sa na Akropole fotia sťaby karyatídy. Modré strechy kostolíkov a pohľadnice z hôr. Na Grécko existuje milión rôznych pohľadov a nikdy ho nemôžete poňať celé. Pokúšam sa. Dokonca som sa naučila lúštiť aj tie ich hieroglyfy, jesť moje neobľúbené olivy, piť kávu a v žiadnom prípade sa neriadiť hodinkami. Spoločným menovateľom je kríza. V Grécku ju cítiť na každom kroku. Vitajte v krajine, ktorá má všetko a nič zároveň.

August. Dvaja z troch slovenských architektonických vyslancov do teplých krajín prilietajú na Krétu, ťahajú kufor po rozbitej dlažbe a prenasledovaní voľne behajúcimi psami hľadajú hotel. Na Diov ostrov sa prišli na mesiac a pol učiť modernú gréčtinu. Erasmus Intensive Language Course je ponuka, ktorú nemôžete odmietnuť. Hora zážitkov, učitelia hodní rádu Komenského, výlety, pláže, slnko, more, jedlo, noví známi. Náklady hradí škola, tak prečo sedieť doma? Okrem každodenného vyučovania gréckeho jazyka poznávať nové miesta, preskúmať všetko, čo sa dá. Najlepšie zážitky mám najmä s ľuďmi typu dobrodruh/dobrodružka, poväčšinou zo strednej Európy. Možnosti sú neobmedzené a Kréta znesie všetky výmysly. Prenajať si auto a prejsť zo severu na juh, spať na hippie pláži, ocitnúť sa na svadbe pre 2000 ľudí, zobudiť sa na cintoríne, grilovať na pláži, tancovať grécke tance, vyjsť si dvaapoltisícovku, skákať z útesov či len sa tak vyhrievať na panenských plážach s vodou ako oči Paľa Bruchalu. A stopovať. Nemať plány, len vdychovať atmosféru. Ako sa to vraví? Najlepší čas môjho života?

No preplávajme z Kréty do miesta môjho štúdia – krásnych, dobre organizovaných, vyvoňaných Atén. Nabehla som tam na grécky štýl života, nič ma nehnevá, neponáhľam sa, zdravo jem a diár som neotvorila už veľmi dlho. Vypadla som z úzkej šnurovačky. Odkedy som priletela, dni už nepočítam. Užívam si objavovanie mesta, pamiatok, múzeí. So záujmom sledujem demonštrácie, deformácie tiel žobrákov, pokusy o demolície opustených budov. A strčená medzi dórskymi stĺpmi či na párty poctivo čakám na začiatok školy. Mám čarovné slovíčko, ktoré funguje na všetko – študent. Platí na bezplatný vstup do múzeí, na jedlo v jedálni úplne zadarmo a niekedy ohúri aj predavačov na trhu. Aj keď väčšina nemá o Slovensku ani poňatia.

To, že som študent, však nie je až tak úplne pravda. Naša nová alma mater, National Technical University of Athens, ešte oficiálne svoje brány neotvorila. Na Slovensku ste skoro v polovici semestra, no ja som si ešte ani nevybrala predmety a nedostala študentskú kartičku. Škola patrí medzi tri najväčšie univerzity, ktoré ostávajú v štrajku. Aby som to objasnila bližšie a presnejšie, študenti a profesori protestujú – neučí sa, nefunguje administratíva, jediný pracovník v škole je kuchár v našej obľúbenej jedálni. Nesúhlasia s nariadením vlády prepustiť 40% mimoškolských pracovníkov. V skratke, je to celé o upratovačkách. A keďže nefunguje administratíva, nemá mi kto dať potvrdenie, že som prišla a nastúpila na toto improvizované štúdium. Nemôžem ho poslať domov a nemôžem dostať grant. Trošku som veciam pomohla a peniaze nakoniec prídu, ale stiahnutý zadok, že sa škola predsa len nezačne a ja ich budem musieť vrátiť mám stále.

Pravdou ale je, že univerzita síce ostáva v štrajku (aspoň v čase uzávierky), ale my sme tajnou výnimkou. Erasmáci – architekti, ako jediní študenti, s ktorými som sa rozprávala, začali niečo robiť. Nenazvem to učiť sa, aj keď pre mňa to určite je poučné v mnohých smeroch. Napriek riziku ukameňovania (kvôli rušeniu štrajku) od iných profesorov nás tí naši každý deň berú na prehliadky rôznych zaujímavých miest v Aténach, videli sme ich už odpredu aj odzadu a budúci týždeň ich preskúmame aj z rubovej strany. Všetky uhly pohľadu na Atény nám majú pomôcť vo vypracovaní nášho prvého zadania – Mesto a kríza. To je všetko, čo vieme, nadpis. Inak je absolútne voľné, čo spravíme – esej, skice, kompilát z fotiek, mapku, grafiku, maľbu, video, môžeme to snáď aj vypaličkovať, ale musí to vystihnúť problém.

Takto sa teda zabávame. A okrem toho samozrejme cestujeme. S prázdnou peňaženkou.  S Maťom zo 6.A a Kubom z 5.B., bojovníkov za neturistické atrakcie. Človek sa tu nikdy nenudí! Zostaňte naladení, v ďalšom blogu sa dozviete, či sa moje štúdium v Aténach neskončí úplným, ale úplným fiaskom…

You may also like...