Vtedy na východe 006 – alebo ako som išla na Erasmus do Bulharska

…ako sme za 1,5 hodiny precestovali 10 rokov v čase

Nie som tu ešte veľmi dlho, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že to tu vyzerá veľmi podobne ako u nás pred takými desiatimi rokmi. Vidno že sa tu stavia a prichádza sem ten „západný“ konzumný spôsob života. Len ešte sem tak celkom nedorazil. Ešte stále sa tu staré opravuje, a nevyhadzuje a nekupuje nové. Je to z jednej strany trocha nepraktické, keď už je raz človek zvyknutý na výhody toho štýlu života. Na druhej strane je mi to vlastne celkom sympatické.

Čo vidím ako dosť nepraktické je fakt, že tu evidentne ľudia veľmi nepoužívajú kreditky, ale v obchodoch sa platí väčšinou v hotovosti. V bežných obchodoch nemajú bezdotykové terminály na karty, takže zakaždým musím naťukávať pin, aj keď si kupujem jedno jablko v Bille. Trocha to zdržuje a vždy na mňa predavačka hodí taký ten „fakt?“ pohľad. Ale čo sa dá robiť. Je mi to výhodnejšie, platbu u obchodníka mám zadarmo, kdežto pri výbere hotovosti musím platiť poplatok. Takže sa snažím fungovať bezhotovostne, aj keď nie vždy sa to dá.

Majú tu samozrejme aj mnohé obchodné centrá ako Aupark a pod. Ale zaujímavé je, že zívajú prázdnotou, Neviem kde Bulhari nakupujú, ale tuto to asi nie je. Ani vo foodcourtoch nie je využitá ani polovica kapacity, čo u nás v čase obeda zvykne praskať vo švíkoch. Boli sme v jednom obchode, s takým trocha drahším značkovejším tovarom a to bolo ako z hororu. Obchod cez tri poschodia, a my s Majkou sme boli jediní dvaja zákazníci. Asi 20 zamestnancov ale okrem nás nikde nikto. Bolo to dosť nepríjemné lebo keďže tam evidentne zákazníci veľmi nechodia, boli sme takmer ako atrakcia a všetky predavačky nás sledovali. Stále sa nás niekto pýtal či nám nemôže pomôcť.. Zrdhali sme odtiaľ ako z izby plnej komárov. Tam už fakt nepôjdeme :D.

Ďalšia vec čo u nás bola a už nie je, je fajčenie na pracoviskách. Hocikam sme išli, ovdšadiaľ zaváňal taký ten zažratý smrádeček miestnosti, kde sa fajčí. Internáty vďakabohu nie (tu len občas večer na po chodbách zaváňa tráva) ale inde skoro všade. Či už na študijnom, v škole pri kanceláriách, v office, na zastávkach, potom šoféri v autách, robotníci na ulici.. každému trčí z úst cigareta. Skoro ako vlkovi v „počkaj zajac“.

K tej ochrane zdravia, či už pasívnym fajčením alebo inými vecami… Na to sa tu tiež ešte celkom serie. Pred pár dňami nám doobeda zabúchali na dvere izby. Otvorím, tam stojí taká počernejšia teta a melie niečo po bulharsky. Keď vidí môj nechápavý pohľad tak jej dopne, zadre že „aha, íngliš“, na to ukáže na izbu, povie „fooRrr dí ííínsekts“ a do izby nám vbehne chalan v maske, s nejakou tekutinou v nádobe a celú izbu nám ostrieka riadne smradľavou gebuzínou. Všetko. Zem, posteľ, veci čo sme mali na zemi, uterák na stoličke. Akože jedlo na stole, na zemi kanvica na čaj ale šak v pohode. Hlavne že on mal masku. Najprv sme len tak nechápavo stáli, že aspoň povedať mohli nech si odložíme veci do skrine a jedlo schováme. No nič to. Takže dúfajúc, že DDT sa nepoužíva už nikde sme otvorili okná dokorán a našu smradľavú izbietku na pár hodín opustili.

Originál článku si môžte prečítať na tomto linku.

Článok napísala: Tereza Vitázková
Univerzita:
Dĺžka pobytu: zimný semester, 2015