Taký spokojný ateliér

Plánovanie je veľmi zaujímave, doma tak strašne potrebné a o to väčšmi podceňované. Nemal som ale z toho minulý semester radosť – asi to nie je úplne moja šálka čaju, aby som si požičal britský idiom. V druhom Erasmus semestri sa preto vraciam k detailu a menšej mierke, popri ďaľšej novej hromade doporučenej literatúry aj ku kresbičkám, modelom. Takto mi to sedí viac.

V tretí týždeň som sa začal obávať, že z ateliérových konzultácii veľa mať nebudem. Prostý dôvod: tuto na univerzite holt nekonzultujeme. Tak.

Ono je to vlastne základný rozdiel medzi slovenskou a britskou kultúrou, povedzme aj tou univerzitnou. Jeden by mohol byť hodne sklamaný, keby čakal, že si s ním niekto sadne za stôl a duo študent-učiteľ začne vehementne riešiť problém v dispozícii, či inú zapeklitú situáciu, ktorú stoj čo stoj treba vyriešiť. (A veď možno aj treba, ja viem, lenže…)

V ateliérovej skupinke je nás tuším 10 a mohlo by sa zdať, že náš tútor(ka) (oh, tieto ženské rody mne sa tak nepáčia) nám nevenuje ani polovicu času, ktorí si možno nájdu pedagógovia a učitelia na FA v Bratislave alebo Prahe. Meetingy s ňou sú aj po 3 týždňoch stále iba akousi prehliadkou inšpirácii a kolekciou nápadov každého študenta. Vždy veľmi rýchle, až sa môže stať, že kontrast medzi takpovediac konzultáciou a časom, ktorý mi zhltla príprava, je pekne nefér!

Prue, moja vedúca štúdia, pre tento semester zameraného na Clichés, the Eveyrday and Supermodernism, a.k.a. domestic things which make me curious in some way je jedna z najzaneprázdnenejších osôb, aké som doposiaľ stretol. Cez to všetko však veľmi milá – akoby úsmev mal vynahradiť čas, ktorý by jeden čakal, že bude svojim študentom venovať. Popri ateliéri, ktorý vedie na univerzite tu v Newcastle, prednáša v Sheffielde a vedie svoj komerčný ateliér zameraný predovšetkým na projekty menšej mierky a britsky populárneho community-led design. Z toho čo nám o sebe doteraz prezradila vedie hodne zaneprázdnený život.

Nuž ale teda tie konzultácie. Zatiaľ to vyzeralo vždy zhruba takto: švach švach prezentácia kto aký spravil progres a kam sa posunul, prípadne k čomu sa vrátil a prečo + veľa referencií. Tútor zo všetkého nadšený, spravidla aj z toho, čo je zdánlivo odveci, a ak aj z niečoho nie, nasleduje jej prezentácia naplnená (nielen) vlastnými prácami, v ktorých sa tu i tam jemne snaží naznačiť, že niečo podobné sme už dnes videli a aha hľa, tuto možno nápad ako by to mohlo byť lepšie.

Miesto vyhrňovania si rukávov nad duplexami s cieľom vypotiť nejaké riešenie často len aby bolo je tu obľúbenejšie na chvíľu ‘zísť z cesty’ a pozrieť sa, čo spravili ostatní… spolužiaci, napríklad. Prezentovať sa nemusí vždy výsledok, dôležitejšie je ukázať snahu po niečom pátrať, učiť sa.

V tejto atmosfére sa mi ako najväčší rozdiel medzi spolužiakmi doma a v Anglicku vidí v schopnosť riešiť veci samostatne, čomu je však prispôsobené aj zadanie ateliéru. Nevadí, ak sa niečo nepodarí, na fail sa tu automaticky nedíva ako na prehru. Naopak, nabádanie skúsiť niečo, čo poznanie študenta môže v istom smere posunúť je tu také všadeprítomné. Inak povedané, z toho mála čo som tu zažil je normálne pracovať na niečom, čo hneď nesleduje jasný cieľ.

Štúdio nášho ateliéru je plné furt, víkendy nevynímajúc. Nik neprikazuje, holt to tu ľudí ťahá, podobne ako je populárne písať esej v knižnici, lebo tam jeden nájde čo potrebuje – knihy, pokoj, pilnú atmosféru. Záujem byť v škole, lebo sa tu niečo môžem naučiť a objaviť je taký, hm, okatý. Pravda, vlastný stôl, počítač a okrem špiny ničím nerušené prostredie nie je žiadnou zárukou, že študent preukáže svoje kvality. Ale je príjemné mať tú možnosť byť v škole kedykoľvek chcem a potrebujem, mať po ruke tlačiarne a plotre a Styrocut, nech sa páči 24 hodín denne.

Neopúšťa ma akési nutkanie porovnávať školu architektúry tu a v Bratislave. A hoc to môže byť zradné, lebo po piatich rokoch v Anglicku by som sa na veci asi díval inak ako po jednom semestri, áno, veľa vecí tu funguje lepšie. A tiež sa ľahšie tvorí v atmosfére, kde sú ľudia prirodzenejšie optimistickí.

Bolo by ale jednoduché povedať, že to stačí na to, aby sa tu jeden cítil lepšie ako v Bratislave. Ale cíti sa?

Článok napísal Matúš Antolík pre svoj blog – matusantolik.blogspot.com

Článok napísal: Matúš Antolik
Univerzita: University of Newcastle upon Tyne – Newcastle, Veľká Británia
Dĺžka pobytu: