…prvý mesiac za nami

Na to ako majú ľudia v Portugalsku na všetko čas a takmer vždy meškajú, si veľmi rýchlo zvyknete, ba priam sa prispôsobíte. Ale že nám prvý mesiac ubehne tak strašne rýchlo, by som teda nepovedala.

Po mesiaci sme tu teda viac stratenejšie ako v prvý týždeň, keď sme hneď deň po prílete našli najbližšie potraviny „len“ pol hodinku od bytu hore dole kopčiskami a večer nám spolubývajúci povedal že jedny porovnateľné sú hneď pod nami.

Ale začalo sa to úplne inak a to 2. septembra, keď 5 báb, 9 kufrov a jeden Jim Beam leteli spolu z Budapešti. Tri a pol hodinový let teda ubehol ako nič. Po tom čo sme autobusom dopravili konečne všetok svoj majetok na finálnu zastávku a jednom Momentooo! pre pána šoféra za nezastavenie na zastávke, som dievčatám víťazoslávne oznámila, že bývame na štvrtom poschodí bez výťahu. Vo dverách nás provokačne privítal brazílsky spolubývajúci s plnými rukami práce /špagety by mu asi vychladli/, a tak sme si svojpomocne všetky kufre hore po hodine a pol vyniesli.

Prvý týždeň sa niesol v znamení šetrením na metre bez mesačníka schudni a spoznaj čo najviac. Hlavne v noci. Pre neznesiteľné horúčavy sme počas dňa boli len voľne pohodenými interiérovými doplnkami obývačky. Samozrejme s každodennou dávkou kofeínu pre nás, milovníčky kávy. Po pár dňoch sme úspešne prešli takmer každé zákutie, hrad, uličky, také i onaké, most /ten sanfranciscový <3/, námestíčka, ale aj modernú štvrť z lisabonského Expa a najdlhší most Európy. Ale napríklad drogérku sme objavili až týždeň na to. Hádajte kde. Rovno oproti nášmu bytu.

Po týždni objavovania pre mňa najkrajšieho mesta na svete nastal návrat do reality. Že tu nie sme len na dovolenke, že už to nebude to každodenné túlanie sa po meste vo dne či v noci, že sa už len tak nevyberieme na pláž kedy sa nám zachce,… To sme rýchlo zistili v prvý školský deň, keď na vás všetci profesori vybehli po portugalsky s tým, že keď ste prišli študovať sem, tak budete študovať v portugalčine. Ale zoberiete to už s povahou čistého portugalca, veď nejako bude. A aj je. Zatiaľ.

Tento víkend sme si opäť raz potvrdili, že naše orientačné a vybavovacie schopnosti sú naozaj skvelé. V sobotu sme si naplánovali poobedie v meste, na miestnom trhu, nejaké tie výhľadíky, západ slnka zo sochy Jesusa a ešte kino o pol noci len pár metrov od nášho domu. Plán znel skvelo! No lenže nebol. Keď sme sa konečne ku Jesusovi po strastidlhej ceste Ferom /zdomácnili sme si ferryboat/ a autobusom dopravili, zistili sme, že areál je zatvorený. Ešte že sme si to checkli ako vždy. Ale na nálade nám to neubralo, /možno na chvíľku áno/, aj tak sme si našli cestu k výhľadu a naivne sme si nahovárali že tento je ešte krajší! No a ešte k tomu kinu. To sme večer zistili že je v Porte, po tom čo už všetky ostatné kiná pri nás zatvorili. Keďže sme sa necítili na niekoľko hodinovú cestu tam, tak sme náš skvelý deň zapili Portským na byte pri seriáloch.

V nedeľu sme ale do toho kina predsa len zašli a prišli sme na ďalšiu jedinočnosť, že portugalci majú siestu ešte aj počas filmu! Zrazu vám stopnú film, je im jedno či v najlepšej scéne alebo dokonca v strede vety, ale nechajú vás kľudne si nakúpiť ďalšie zásoby ku pokračovaniu. Hovorím, rýchlo si tu zvyknete.

A takto si tu teda užívame.

Pozdravujeme a po mesiaci sa ozývame opäť!

Autori: Danka Gajdošová
Univerzita: Lusiada – Lisabon, Portugalsko
Dĺžka pobytu: zimný semester, 2016/2017